TRAVEL : Týždeň na východnom Slovensku - Veľký Šariš
Prvý deň, pondelok, sa začal podľa plánu, ktorý som Vám popísala už v predchádzajúcom článku. Ráno vstali obaja chlapci skoro, aby mohli hrať hry na počítači. Kým ja som mala home-office a neviem, či to ľudia cítia, ale vtedy vždy volajú viac a mám viac práce, ako keď som reálne v kancelárii... Alebo sa mi doma lepšie sústredí, a preto to toho ide viac urobiť... Neviem. Chlapci dostaloi raňajky, potom sa pomaly obliekli a šli na nákupy.
V rámci zážitkov bola aj jazda MHD po Prešove, kde si aspoň prezreli aj čosi z mesta a vyskúšali cestovať ako miestny. Dnes je pri deťoch a ich krúžkoch ťažké fungovať iba na MHS, SAD a podobne, preto sa behá autom. Aj keď mne osobne viac sedí skočiť na MHD a ešte v autobuse si niečo pozrieť, ako šoférovať a snažiť sa veštiť z oblakov, čo za nazvyme to ,,skušku odvahy" mi zas cesta prinesie.
Takže sa vybrali obaja chlapci s babkou na nákupy. Predpokladala som, že si pozrú rôzne obchody, dajú si čosi sladké a vrátia sa až vyhladovaní na neskorý obed. Lenže babka nechala chlapcom voľnú ruku... A čo chcú chlapci? Dinosaurov! A keďže sú to chlapci, tak akých dinosaurov? Čo najväčších! Taký dinoš nie je lacná vec, ak má byť väčší... Babka to rýchlo zistila už v prvom obchode.
Popri práci mi zapípal telefón a videla som dinosaurov... Keď som videla, že mne domov pribudne ďalší t-rex, tak som skoro odpadla. U nás boli vždy iba baby... A tak netuším, koľko t-rexov jeden chalan potrebuje... Zjavne veľmi veľa (smejem sa).
Pôvodne si išli kúpiť iba futbvalovú loptu... Takže šporotvý obchod bol ešte pred nimi. Chlapci si okrem futbalky, ktorá musela byť EURO2024 (to je zasa niečo pánske, prečo práve táto), si vybrali aj florbalové hokejky a loptičky... Ale to už babka zavelila na ústup, no a prišli domov.
Fotka z nákupov obsahovala dve šťastné deti, hračky aj športové veci. Na fotke veľmi chýbala olúpená babka...
Vrátili sa ešte pred obedom, takže musieli chvíľu počkať, kým sa mäso dopečie. Aspoň si hodili sprchu z tých horúčav a mali čas vytiahnuť dinov a hrať sa. Niekedy som sa aj započúvala do tých rozhovorov, ale... Rýchlo mi začalo trhať okom, tak som to nechala tak. Jednoducho každý vek má to svoje.
Po mojej práci sme šli okolo štvrtej do Veľkého Šariša. Hrad by sme už nestíhali a chlapcom sa ani nechelo v tej horúčave nikam ísť. Tak sme len začali chystať oheň. Keďže toto je dom ešte mojej baky, Heleny teda mlého prababky, je to taká úzka klasika s veĺkou záhradou. Chlapci mali, kde behať. Je to aj stará garáž a pivnice... Aj mačky... Aj kde tu ovocný strom, kde práve dozreli slivky. Za pozemkom bola kedysi Toprysa, ale skrz rôzne úpravy posunuli koryto ďalej a teraz je tam ihrisko. Takže aj tam si zabehli hrať sa. Opekanie je vždy niekde v pláne ako taký klasický program. Vždy sa hovorí, že deti si chcú niečo opiecť... Mňa osobne to opekanie ešte nechytlo, lebo nemám rada ten dym v očiach, keď to štípe. A chalani na tom boli rovnako... Tým, že sa vietor točil, tak sa presúvali, kryli, no a palice tiež lietali, takže na nich trebalo dávať pozor, aby si nič neurobili. Po chvíli hodili palice na nás, že stačilo opekania a šli ďalej behať.
Na večeru boli špekáčky aj slanina, takže ssa riadne najedli. Upratali sme, aby Helena nemala neporiadok, keď sme boli u nej. Veľmi sa smiala, lebo že priebežne behali k nej dnu a ona im dovolila si vziaž z misky čokoládové cukríky... Tak chodili vyjedať.
Takže zo Šariša odchádzali so skvelým tajomstvom, ako si nikto nevšimol, že doslova vyžrali celú misku sladkostí. Veď , kto to z nás nerobil, však?!
A čo si vy pamätáte u svojich starkých? Za seba poviem len to, že som mala to štastie a mám so s nimi kopec zážitkov, či už s mojou babakou alebo dedkom. Preto som rada, ak aj ten môj ich má.
