DETI : Príprava dieťaťa na zákrok a ako nám to pomohlo v nemocnici

 Rodičia prežívajú každý zákrok, ktorým má prejsť ich dieťa omnoho horšie ako ich dieťa. Aj u mňa a partnera to bolo presne rovnaké... Avšak aj sestričky v nemocnici ocenili, ako bol náš malý pripravený na zákrok. Preto napíšem aj Vám, čo sme urobili a aký príbeh sme vymysleli, aby malý vedel o celom postupe všetko a zároveň nič.

Najprv som si prečítala o tom, ako celý zákrok prebieha. Pri výbere nosnej mandle a narezávaní ušiek s následným rozhodnutím o umiestnení ventilčeka sa postupuje ako pri klasickom zákroku, kde je plná anestéza (príchod do nemocnice, vypije sa oblbovák, ide sa na sálu, urobia, čo treba a príde sa na izbu). 

Aký príbeh dostal náš malý vs. realita :

Na ORL už bol a pozerali mu aj kamierkou do nosa, takže vedel, že to nemá rád. Hlavný dôvod, prečo ideme do nemocnice bol, že lekár si potrebuje pozrieť kamierkou viac a keďže to šteklí, tak musí spinkať. Keďže sa opýtal, ako to šteklí, poprosila som ho, aby otvoril ústa a predstierali sme, že môj prst je tá kamierka. Naschvál som ho pošteklila na podnebí, že to naozaj šteklí a lekár by určite nemohol vidieť, čo potrebuje.

To bol základ celého príbehu. Keď sa pomaly blížil deň D - nástup do nemocnice, chcela som, aby vedel aj priebeh... Taký samozrejme upravený, aby sa nebál.

Vedel, že ideme do nemocnice a prídeme na izbu, kde budú aj super postele na kolieskach. A s tými posteľami aj chodia po nemocnici a bude sa aj on voziť! To sa mu veľmi páčilo. Samozrejme, drahý to aj prikrášlil s pretekami a ako chalani si predstavovali, ako by sa asi naháňali po chodbe... Nuž chlapci :)

Keď sme teda reálne prišli na oddelenie, tak tam ozaj boli postele s koliekami a videl aj iných pacientov, ako ich vozia na tých posteliach. Takže všetko mu zatiaľ sedelo tak, ako sme povedali.

Príchod sme mali pred 6:30h a zákrok sa roba nalačno (posledné jedlo mohol mať cca do 18:00h predošlého dňa a aj bez vody, ktorú mohol piť iba do polnoci). Ráno sme ho nechali spať, čo najdlhšie, ešte v spánku obliekli a pred dochodom do auta zobudili, aby si čo najneskôr spomenul, že je hladný alebo smädný. U nás sa raňajkuje každé ráno a samozrejme pre dtým, už musí byť hotová hygiena a nahodené oblečenie, čo nám dávalo cca hodinku času, kým by si cca spomenul na raňajky.

V nemocnici sme sa dozvedeli, že ešte pred nami malo ísť jedno dievčatko, ale jej mama zabudla na predoperačné vyšetrenie u anesteziologa. Tak ich poslali dole, dorobiť to vyšetrenie... A na vyšetreni dievčatko zakašľalo, zasoplilo a bolo poslané domov, keďže bolo choré... Sestričky sa hnevali na oddelení, prečo prišla medzi ostatných s chorou dcérou... Takže sme šli prvý podľa pôvodného plánu...

Všetci traja sme boli riadne nervózni... Asi preto nás jedlo a voda ani nenapadli... Keďže sme do toho šli ako rodina, tak sme dodržiavali nalačno a nasmädno všetci spolu. Veď by to bolo hlúpe, keby si rodičia vytiahneme vodu a malému by sme povedali, ty si zostaň smädný, nie?!

Keďže ideme do postele, tak potrebujeme byť v pyžame. Znova sa pýtal, prečo má mať pyžamo v nemocnici. Tak dalo detskú logiku, veď keď sa spí, tak máme pyžamo. A navyše v pyžame sa spí najlepšie. Omnoho lepšie ako v celom oblečení. Malý súhlasil.

Po príchode nám sestrička povedala, aby sme sa prezliekli. Znova videl, že postupujeme tak, ako sme mu to vraveli doma. Hlavne videl, čo sme ho uisťovali niekoľkokrát, že sme stále spolu. Bolo skvelé, že nakoniec sme mohli obaja rodičia s ním. Pretože nám bolo pvoedané, že zrejme iba jeden rodič bude môcť byť s ním na izbe a druhý von, takže sme boli pripravení na varinatu iba jeden dnu a nakoniec to bolo ešte lepšie, keďže sme tam obaj všetci traja.

Primal sestrička s malou striekačkou a v nej bol akýsi roztok. To už bol ten tzv. oblbovák, ktorý mohol zapiť trochou vodou... Malého striaslo, že je to hnusné... Na tú hnusnú chuť pripravený nebol, tak ho to aj zamestnalo na chvíľu hovorením fuj a ble a čo to je a popri sťažovaní sa aj hral so striekačkou.

Na postel sme vybrali pár hraček, čo sme so sebou mali a trochu są hali. O chvíľu ho už chceli vidieť lekárka... To už ten oblbovák pomaly začal účinkovať a lekárka mi pvoedala, aby som ho už pridržala, aby nám nepadol zo stoličky... Skonštatovala, že všetko je ok a na zákrok môže ísť...

Musím povedať, či napísať, že sestričky a aj lekári v tejto nemocnici boli veľmi milí, ochotní a boli sme radi, že to tak je. To posledné, čo človek chce, je naťahovať sa s personálom a byť tak ešte väčši nespokojný. Takže za nás odporúčame vyberať si oddelenie, kde ozaj budete spokojní a môžete sa naplno venovať dieťaťu a snažiť sa aj seba držať v povedzme pozitívnej a podpornej nálade pre dieťa... 

ZÁKROK

Keď sme sa vracali od lekárky... Rozumej boli sme hneď v izbe oproti sesterskej izbe, dke boli aj lekári.... Už som ho musela držať, podopierať... Keď nás drahý zbadal pri dverách, hneď prišiel a vzal malého na ruky a dal na posteľ.

Drahý sa pýtal malého : ,,Chceš paplón?"

Male s lesklými očami a pohľadom absolútne opitého človiečika z oblbováka sa ho pýtal : ,,A ty odkiaľ vieš, že tu majú paplón?"

A spustil sa smiech. 

O oblbováku nám vraveli aj z rodiny, že u nich je zase veta, či vidí tie vrany... Nuž, radšej, nech to drobci nevnímajú...

Jeho verzia príbehu pokračovala takto : spolu pôjdeme do špeciálnej miestnosti, kde pôjde on a bude tam aj lekár v špeciálnom obleku. Ten oblek potrebuje, lebo tá miestnosť musí byť veľmi čistá a aby ani lekár nič nezašpinil. Tu mu bude tá kamierka pozerať do úst a skontroluje, či je všetko v poriadku. Ale my rodičia budeme hneď za veľkým sklom, takže tam určite nebude sám. Keby sa mu čokoľvek nepáčilo, iba zakýve a prídeme. Obaja rodičia budú všetko sledovať a budú stále niekde veľmi blízko. To ho upokojilo, že nebude sám.

V realite prišiel ošetrovateľ menom Milan a drahý preniesol malého na druhú posteľ. Povedal, že ideme dole. Vedeli sme, že operačky sú niekde dole, takže sme pochopili, že je čas ísť... Stále sme mohli byť s ním, až kým sme sa výťahom nedostali dole... Aj ošetrovateľ a aj drahý hrali akoby hru, že sa pretekajú a sú rýchli... Malému sa to páčilo, aké sú toto preteky... A bolo to tu! Dvere, kde sa vstupovalo k sálam... Bol to hrozný pocit, lebo tam sme už nesmeli... Hovorili sme, že toto sú jeho dvere a toto sú naše... A že sme tam a čakáme ho... Lebo znova ho na chvíľu chytila otázka, či bude sám... 

Z dverí vyšiel anesteziológ a videl, že sa malým hráme akoby schovávačku, kde on sa schováva pod paplón a hovorí, že on ma nevidí... Sú to také smiešno-stresové chvíle... Anesteziológ začal hovoriť malému ako pôjdu spolu do rakety a dostane farebné nálepky... Malý sa usmieval... Jasne, že z oblbováku, ale potešil nás aj tento prístup u ošetrovateľa, ktorý sa chytil na preteky a aj anesteziológa, ktorý začal s cestou do vesmíru... 

Malého vzali dnu a nám ošetrovateľ vysvetlil, že niektorí rodičia čakajú tu na kreslách a zvyčajne akurát plačú, alebo môžeme ísť do bucfetu a radšej si dať kávu. Opýtal sa nás, čo všetko mu budú robiť.... Povedali sme, že vybrať nosnú mandľu, narezávať ušné bubienky a do jedného ucha by mali vkladať ventilček. Znova nám vysvetlil, že máme minimálne hodinu, kým sa uspí a napoja ho, potom manďla, tak úška a aby aj tekutina vytiekla... Nech dieme radšej na tú kávu...

A tak sme ali na tú kávu... Aj do auta niečo zjesť, aby som náhodou ja trasorítka neodpadla... To by nepomohlo ani malému.

PO ZÁKROKU

Kým sme čakali, ten čas sa neskutočne vliekol... AJ sme sa snažili rozprávať, ale viete si rpedstaviť tie somariny, čo sme riešili, len aby sme sa tam nerozplakali obaja, nevtrhli do sály a neutiekli aj s naším malým domov... 

Zákrok trval cca od 7:30h a o 8:44h sme už písali rodine, že sme na izbe a všetko je v poriadku...

Keď vyšli z tých dverí, malý ležal tak na polobrušku-poloboku. Pyžamko mal akoby zakvapkané od hnedej tekutiny, to bol ten výtok z ušiek... Takže s tým pyžamom som už ďalej nerátala a bolo odsúdené na vyhodenie. 

Anesteziológ mu stláčal niečo za uškom, aby ho aj prebral a niekoľkokrát sa ustil, že zareaguje nejakou odpoveďou na otázku, či ho počuje a na svoje meno. Sestrička, ktorá vyšla s ním vravela, že už s nimi aj hovoril, aj nejaké klebety pustil o svojcih frajerkach... 

Tak sme šli všetci aj s ošetrovateľom hore na izbu, kde dostal aj infúziu. Niečo bolo proti bolesti, nejaká glukóza a ešte niečo. 

Ležal na boku, mal zavedenú kanylu a trebalo mu držav ručičku, aby sa nepohol a nevytiahol si infuzku či kanylu. Anestézu musel vyspat, nech vyprchá...

Celkom dobre spinkal, potom ho aj trošku chytil plač, že chce ísť domov, ale to sa podarilo utíšiť. Len s plačom príde aj soplík a po tomto zákroku nesmie silno fúkať. Len jemne a sťažoval sa, že sa mu zle dýcha s plným nosom. No musel vydržať...

Sestričky nám vraveli, že ho ani nepočuli s tým plačom a to sme mali aj otvorené dvere... Deň predtým mali vraj veľmi uplakané dieťa, ktoré až kričalo... Niektoré deti sú dokonca agresívne aj voči rodičom... Niektoré kričia a hádža s nimi... Jednoducho anestézu znáša každé dieťa a každý dospelí inak, preto je treba vedieť aj o tých zlých variantách, aby Vás tam rovno nekleplo.

Okolo 9:20h sa prvýkrát otočil a aj si vypýtal trochu vody...

A o 10:21h sme už posielali fotku, že sedí a chce sa hrať... Už ho začala zaujímať aj kanyla v ruke... Dobre bolo, že mal dlhé rukávy, takže nevedel, že je to ihla... Rýchlo dostal ďalší vymyslený príbeh o tom, ako to je špeciálne hrubá náplať cez ktorú idú vitamíny do tela a vola sa kanyla. Trochu som mu odkryla rukáv, aby videl tie náplaste. Uveril! Vysvetlili sme mu, že netreba krčiť ruku, lebo je to ozaj hrubá nálepka, a potom to bolí... Skúsil a súhlasil, že to bolí. Hneď ma napadlo, že to uvidí, keď mu prídu vytiahnuť kanylu, preto som sa ho opýtala, či bude chcieť vidieť, ako sa to odlepuje alebo to radšej  tak, že si dáme dlane k očiam a budem sa radšej pozerať iba na seba. Takže sestrička to rýchlo ztrhne a ani nebude vedieť kedy a je to hotové. S tým súhlasil tiež. 

Celý čas bol samozrejme na posteli a hral sa... Nám sa najlepšie osvedčili videohry...

Okolo 11:30h si začal pýtať piškóty a namáčal si ich do vody, aby to šlo lepšie krkom. O tom, aké jedlo a čo si vôbec môžeme priniesť, nám bolo vysvetlené na poslednej kontrole, kde sa dohodol aj termín zákroku. Boli tam veci ako nič studené, horúce, pikantné a nie čokoláda, nie džúsy... Najlepšie čistá voda bez bubliniek, tak sme aj takú mali.

O asi 12:45h sa už pýtal aj na wc, tak spolu šli chlapci.

A asi od 13:31h sa už prechádzal po izbe a postupne sme sa prechádzali aj po chodbe vonku...

Okolo 14tej nám vytáhli kanylu našim schovaným štýlom, kde sa malý pozeral na mňa a ani o kanyle nevie. Tak ako každé dieťa, aj on nemá rád ihly. Takže kanylu prezentuje stále ako nálepku na vitamíny :) 

Prepúšťali nás po kontrole operujúcim lekárom okolo 15tej... V tejto nemocnici Agel-Šaca (Košice) sa mi páčilo, že lekár, ku ktorému sme chodili pred zákrokom na kontroly a či je potrebné vôbec ísť na zákrok, bol aj ten, ktorý zákrok vykonal a aj si ho následne kontroluje aj po operácii a ešte budeme mať jednu kontrolu koncom roka. O nás sa staral MUDr. Jáger.

CENA

Ak sa Vám zdá, že súkromná klinika je drahá, tak nas to stálo 2 eurá. Je to jednodňový zákrok a asi dva či tri týždne mi prišlo na email, že poisťavňa schválila zákrok. Všetko si riešila nemocnica s poisťavňou sama.

ZÁVER

Red zákrokom sme vyskúšali veľa možností... Aj aloe, aj bylinky, nevie čo... Tak sme mali aj konzervatívnu liečbu od lekára... Skúšali sme aj čínsku medicínu... Ale nič z toho nepomohlo,

Aj lekár pri prepuštaní vravel, že tam bolo veľa hnisavých ložísk, takže tá mandľa nemala šancu a už by to bolo ozaj len horšie... Aj uško videl, že bolo už zasa zapálené... Niektorým veciam sa človek jednoducho nevyhne, ale vyskúšali sme aj pre náš pokoj duša všetko, o čom sme sa dozvedeli.

Po zákroku je tiež nastavená akoby dietka, ale to je rovnaké ako s usmernením, akú stravu mu priniesť po zákroku.

Niekoľko dní sa mu ťažšie prehĺtalo a aj menej jedol... Ale do týždňa bolo všetko zasa po starom a hladoš nám jedol všetko zaradom.

Držím palce Vám všetkým, ktorých to čaká a keďže už sa ma niektorí pýtali na to, kde som bola a kto tam bol a ako bolo... Tak tu je spísané na jednom mieste a verím, že ešte pár ľuďom to pomôže.

Dieťa treba pripraviť na celý priebeh s nejako jemu upravenou verziou. Ak nemáte svoju, vezmite si pokojne aj tú našu. Aj sestričky boli prekvapené, ako je malý pripravený a ocenili, že tam nemali dieťa v panike. 

Dnes sme radi, že je to za nami a dúfame, že chorôb bude menej a budeme si viac užívať výlety a dobrodružstvá.

Tiež treba rátať s tým, ak si vyberiete nemocnicu na druhom konci republiky, tak ako my... Tak 24 hodín po zákroku je potrebné byť v blízkosti tejto nemocnice. A keďže nám sa nechcelo "o polnoci" vyrážať z domu, aby sme to stihli, tak sme aj noc predtým trávili už na hotely v Košiciach.

A na koniec posledné odporúčanie, či chalan alebo dievča, vezmite si plyšáka. Veď aj dospelým, ak im robia zákrok na očiach s laserom, tak im dávajú plyšáka na mačkanie... Tak aj dieťaťu sa to veľmi hodí, ak by niečo, tak vždy je čo stískať od strachu. Každá podpora sa počíta... Aj tá plyšová :)

Ďakujem za prečítanie a Váš like :)

Držte sa :)